Vlaková výprava po Švajčiarsku

Leto, slnko, sneh – Po koľajniciach cez stredné Švajčiarsko

Naše dobrodružstvo pod červenou vlakou s bielym krížom sa začalo v prvý júnový deň. Všetkých desať účastníkov zájazdu úspešne dorazilo na zürišskú hlavnú stanicu, ktorá bola „trefpunktom“ so sprievodcom Petrom Čermákom. Počasie bolo dokonalé a my sme nastúpili do prvého vlaku.

Pri cestovaní švajčiarskymi železnicami človek nepotrebuje železné nervy. Hustá sieť tratí funguje ako švajčiarske hodinky. Počas predĺženého júnového víkendu sme ich využili naplno. Rovnako i výhľad z okna. Či už na trati Bernina Expressu, počas jazdy gotthardskou železnicou alebo po ceste do Lugana – krajina bola ako obrázok.

Hneď v prvý deň sme nechceli strácať čas a vybrali sme sa po stopách spomínaného Bernina Expressu. Hoci sme nesedeli priamo v známom vlaku, ceste nič nechýbalo. Najvyššie položená železničná trať cez Alpy viedla cez horskú krajinu, v ktorej sa stretla zima s jarou. Pod topiacim sa snehom sa objavoli trávnaté plochy posiate kvietkami pripomínajúcimi snežienky. Pri stúpajúcej vonkajšej teplote sme všetci začali rozmýšľať, či sme bundy zabalené v ruksaku predsa len nemali nechať radšej doma. Na vrchole hory sme vystúpili a riešili príjemnú dilemu. Čo je lepšie, posedieť si na slniečku so šálkou kávy a počkať na ďalší vlak alebo zdolať cestu z kopca po svojich? Niekoľkí sa skutočne rozhodli pre malú prechádzku. Po hodine sme sa však opäť všetci šťastne zišli. Po prehliadke dier z doby ľadovej, ktoré v Alpách zanechal ľadovec sa prvý deň výletu chýlil ku koncu.

Na ďaľší deň, v nedeľu sme prestriedali všetky možné dopravné prostriedky. Do vlaku sme nastúpili už ako skúsení cestovatelia, aby sme v St. Moritzi presadli na autobus a zviezli sa do Lugana. Keď už sme boli pri jazere, nemohli sme vynechať cestu loďou, ktorá nás dopravila k zubačke na vrchol Rigi, kde sme strávili noc. Na pláne bol aj oddych v podobe wellnessu, ktorý sme si zopár hodín užili pod slnkom žiariacim na kulisu Álp. Následne už bol čas opäť si pobaliť veci a vydať sa na cestu k vrcholu Pilatus.

Švajčiarsku sa v oblasti dopravy pripisujú viaceré svetové rekordy. Na vrch Pilatus, kde vraj prebývajú draci, vedie najstrmšia zubačka na svete. Cestu cez zelené lesy až po zasnežený vrchol, kde sme prenocovali,  sme teda absolvovali v tomto výnimočnom dopravnom protriedku. Rekordné sú tu však nielen dopravné prostriedky, ale aj komunikácie. Presvedčili sme sa o tom v 57-kilometrovom najdlhšom železničnom gotthardskom tuneli.

V posledný deň výletu sa niesol v znamení švačiarskeho kulinárskeho umenia. Vychutnali sme si „rösti“ vo Wassene, ktorým sme sa spoločne rozlúčii so Švajčiarskom. A určite ho vyskúšame uvariť aj doma.

Ako teda bolo? Vznikli nové priateľstvá, viacerí objavili nepoznané príbuzenské vzťahy, spolu sme prešli stovky kilometrov vlakom, autobusom, loďou, lanovkou, zubačkou i pešo, užili sme si dychberúce výhľady a obdivovali krásu švajčiarskej krajiny. Krásn štart do leta!

Ako hovoria Švajčiari - Grüezi mitenand a dovidenia nabudúce!